Sedem dní… týždeň… Áno, už sedem dní prešlo, odkedy som opustil svojho bračeka, sestričky a mamičku. Jedného pekného dňa ma zrazu z ničoho nič vzali, naložili do auta a už som sa viezol do svojho nového domova. Nemôžem povedať, že by mi tam bolo zle. Práve naopak. Zrazu som bol stredobodom pozornosti ja, moje sestry ma už neťahali za uši a môj brat mi nehrýzol do chvosta. Dokonca ani o jedlo som už nemusel bojovať. Proste moji noví páničkovia pre mňa vždy spravili všetko, čo mi videli na očiach. Chcel som sa hrať? Jasné, už sa so mnou hrali. Chcel som ísť von? Hneď ma brali na ruky a utekali so mnou štyri poschodia, aby nemuseli utierať mláčku z dlážky (alebo v tom “lepšom” prípade z koberca ). Bol som hladný? Dostal som misku s jedlom… teda tú som nedostával až tak často, ako by som chcel, ale vraj “je to pre moje dobro”, aby som sa neprejedol… ale tomu doteraz neverím. Podľa mňa mi len nechcú dať jesť, aby videli môj vyhladovaný pohľad vždy, keď si oni dajú niečo pod zub a mne sa nič neujde. Tak som si povedal, že im teda spravím radosť a budem sa na nich veľmi intenzívne pozerať, ako jedia. A ktovie... možno sa na mňa raz usmeje šťastie a niečo dobré im z toho taniera padne na zem  Pretože nikto nie je rýchlejší ako ja, keď vidím jedlo na zemi... alebo v miske... alebo v ruke... alebo kdekoľvek, kde sa dá dočiahnuť... dokonca už aj z taniera na stole som si raz niečo uchmatol, ale to sa im moc nepáčilo... Nevadí... Nabudúce to spravím tak, aby ma nevideli 

Ale nejdem odbočovať od témy. O mne a jedle si môžeme povedať niekedy nabudúce. Teraz vám chcem povedať príbeh, ako som stretol moju najlepšiu psiu kamošku. Ubehlo už sedem dní, čo som bol v mojom novom domove, už som si pomaličky zvykal na nové prostredie, nových ľudí, nové hračky (a tých som mal veru neúrekom) aj nové topánky (nie celkom chutné, ale tak raz treba všetko vyskúšať). A síce mi bolo fajn, ale stále som mal pocit, že mi niečo chýba. A v tom do môjho života vstúpila ona – hnedá huňatá guľka, ktorú všetci volali Elsa. Ako každý deň, aj tentoraz som bol v práci so svojou paničkou na našej Betulke a práve som sa zobudil po dlhom náročnom spánku, keď sa ako blesk z jasného neba zjavila pri mne. Najskôr som si myslel, že zle vidím, lebo vyzerala ako veľká chodiaca granula so štyrmi nohami a neustále sa krútiacim chvostom. Potom mi prebehlo hlavou, že sa asi len poriadne vyváľala v blate, lebo bola celá hnedá (a ja som dovtedy takú farbu psa nepoznal – všetci moji súrodenci boli svetlučkí ako ja), takže toto bola pre mňa novinka. Pomaličky som ku nej pristúpil, lebo som jej chcel to blato pooblizovať, ale ona sa zľakla, uskočila a schovala sa za kreslo. No čoskoro opatrne vystrčila svoju strapatú čokoládovo hnedú hlavu a v tom sa naše pohľady po prvýkrát stretli. Chvíľku sme sa na seba pozerali a ja som aj zabudol, že som hladný (a to je čo povedať, lebo ja som totiž hladný stále). Potom ku mne pomaličky prikročila, oňuchali sme si nošteky a v tom momente sme už obaja vedeli, že sme „z jedného cesta“. No možno nie celkom úplne z jedného, ale aspoň obaja patríme medzi retrievre – ja som zlatý retriever (a väčšinou som fakt zlatý) a ona je flat coated retriever. A keď sme už boli tak blízko pri sebe, tak som pochopil, že to veru nebolo blato... ani čokoláda... ale ona úplne vážne bola hnedá... akože normálne jej z kožucha vyrastala hnedá srsť... skúšal som jej ju poriadne vyťahať zubami, či to nemá len nalepené na sebe, ale nepodarilo sa... ona je doteraz ešte stále fakt hnedá. Ale už som si zvykol a aj taká sa mi páči. Aspoň nás vedia naše paničky rozoznať 

No a tak sa začal náš príbeh. Čakala nás dlhá cesta plná zážitkov, prekážok a zákrut, ale vedeli sme, že spolu všetko zvládneme. A zrazu som už nebol sám, už som mal pri sebe kamošku, s ktorou som sa mohol vyšantiť do sýtosti, naháňať sa, hrať sa a občas sa aj tak priateľsky pováľať po zemi. A poviem vám, ešte som s ňou len krátko, ale už teraz mám pocit, že toto bude priateľstvo na celý život. Kiežby som tak vedel, či si aj ona myslí to isté...

Ja som vedela, že to raz príde... Väčšina mojich sestričiek a aj jeden braček už odišli, ostali sme s maminkou a našimi tetami už len traja. A ja som bola ďalšia na rade. Do svojho nového domova som cestovala päť hodín, čo by bolo aj celkom dosť, ale našťastie som väčšinu cesty prespala. Keď ma vyložili z auta a zobrali ma do domu, tak som všade cítila nejakých psov, ale nikde som na žiadneho nenatrafila. Už som nevedela, či som len taká unavená z dlhej cesty, alebo sa mi to fakt snívalo, ale cítila som sa, ako keby som bola doma. Všade plno hračiek, v každej izbe pelech, psie chlpy na koberci a aj na každom gauči. Fakt to bola vôňa domova. A v tom ku mne dobehlo veľké čierne tornádo, ktoré vyzeralo presne ako moje tety alebo ako moja maminka len trošku tmavšia. Áno, bola pri mne ďalšia flatica (tak sa totiž volá moje plemeno - Flat coated retriever) a ja som bola neskutočne šťastná, že mám náhradnú maminku a sestričku v jednom. A aj sa tak ku mne správala – opatrne ma oňuchala, oblizla a hneď som vedela, že sa nemusím ničoho báť, lebo ona sa o mňa vždy postará  A potom prišiel ku nám do izby ďalší psík – tento bol o niečo svetlejší a strapatejší, ale tiež bol celkom v pohode. I keď som mala pocit, že on sa ma tak trošku bál, lebo predo mnou ušiel, keď som mu zahryzla do ucha. Nevadí, nabudúce ho skúsim potiahnuť za chvost, to sa mu možno bude viac páčiť... A nakoniec sa do izby prirútila obrovská kopa snehu. Najskôr som nevedela, čo to je, lebo to bolo veľké, biele a chlpaté, tak som radšej rýchlo zaliezla pod stôl do bezpečia. Ale ono si to ľahlo na zem a stále to na mňa pozeralo. Tak som šla na prieskum. Šťuchla som do toho labkou a ono sa to rozvalilo. Vtedy som pochopila, že aj toto bol pes, len nejaký trošku prerastenejší a asi vypraný v Perwolle. Zoznámila som sa aj s ním a zrazu som sa stala členkou veľmi pestrej psej rodinky. V tom momente som si myslela, že za ten jeden deň som už stihla zažiť snáď všetko a už ma nič neprekvapí. Ale mýlila som sa... Moje osudové stretnutie ma ešte len čakalo...

Moja panička ma o pár dní vzala so sebou do práce na Betulku. Vyniesla ma po schodoch a položila ma na zem, kde som hneď zacítila, že tam nie som sama. Vôňu mojej rodiny som sa totiž už spoľahlivo naučila rozoznať a veľmi dobre som vedela, že je tam nejaký votrelec, ktorý nepatrí do mojej svorky. Rozhliadla som sa po okolí a zrak mi padol na svetlučké klbko srsti, ktoré stálo kúsok odo mňa a volalo sa Coffey. V tom ma asi zacítil aj on, lebo sa otočil a pozeral sa na mňa, ako keby ma chcel zjesť. Rozbehol sa ku mne a zrazu som si bola istá, že si ma ozaj chce dať na obed, tak som sa radšej schovala za kreslo. Ale on tam len nechápavo ostal stáť a nebežal za mnou. Pomaličky som vykukla a v tom sa naše pohľady po prvýkrát stretli. Chvíľku sme si hľadeli do očí a premýšľala som nad tým, či ma ešte stále chce zjesť, alebo ho to už prešlo. Povedala som si však, že to risknem a pristúpila som k nemu. Opatrne sme sa oňuchali, naše chvostíky nabrali poriadne otáčky a v tom momente sme obaja vedeli, že máme toho veľa spoločného, lebo obaja sme retrievre – ja som flat a on je golden. A keď sme sa už ako tak spoznali, tak ma začal ťahať za kožuch a naivne si myslel, že keď je o týždeň starší ako ja, tak je aj silnejší . Lenže sa chlapec mýlil, lebo vtedy ešte nevedel, že ja som prešla tvrdým výcvikom pri mojej novej rodinke... Doma som totiž šéfkou štyroch psov ja a všetci skáču ako ja šteknem... A Coffey veľmi rýchlo zistil, že sme rovnocenní súperi a ja sa len tak ľahko nevzdám. Párkrát sme sa zvalili na zem, urobili niekoľko kotrmelcov, navzájom sme si poriadne ponaťahovali uši a poutierali dlážku kožúškami, ale aj tak nikto z nás nevyhral. Ale za to sme sa poriadne zmordovali a oboch nás odvalilo do ríše snov...

Odvtedy sme sa pravidelne stretávali a každý deň som sa tešila na naše nové dobrodružstvo. Pôvodne som si myslela, že už mám všetko čo potrebujem, dobrých páničkov, krásny a teplučký domov plný hračiek a skvelú psiu rodinku, ale Coffey vniesol do môjho života niečo, čo mi chýbalo – zrazu som okrem bratov a sestry mala už aj kamoša a pevne verím, že toto priateľstvo nám vydrží celý život...